Stories ;)

Ahoj .. príbehy budem

pre vás písať ja, adminka Sall .. :) .

.vyjadriť sa k nim môžte dolu v komentári,

vďačná som za každý jeden komentár :)

Vianoce

Hľadím do okna. Za oknom vidím padajúce ligotavé vločky sťa chumáčiky vlny.Padajú na zem, na krásny, biely závoj snehových šiat. Odvrátila som pohľad od okna,

pozriem na vianočné gule na stromčeku, ktoré sa jagajú svetlom z rôznofarebných žiaroviek a idem zhasnúť svetlo, svietiť som nechala len žiarovky na stromčeku.

Sadla som si na pohovku, pozerala som sa na ten krásny stromček a zrazu mi napadlo. Aj tí, tí ktorých nepoznáme ale majú ťažší život ako my, tiež sa môžu

kochať krásou stromčeka a byť v kruhu svojich najbližších? Potom som pokľakla ku stromčeku a začala som sa modliť: 

Pane Bože, daj, aby aj tí,
čo nemôžu mali aspoň nejaké Vianoce. Oslavujeme narodenie tvojho syna,
ten najkrajší sviatok aký môže byť,
každý na svete si zaslúži cítiť teplo
domova, vidieť nádherný stromček,
tá atmosféra Vianoc je niečo nenahraditeľné. Ďakujem. Amen.
Sadla som si späť na pohovku a v srdci ma niečo neuveriteľné zahrialo.

Vianoce niesu o tom, myslieť na seba, ale myslieť na druhých.

♥

♥

♥

Spoznanie cez lavičky  (všetko vymyslené)

Často sedávam len tak, niekde na lavičke a premýšľam aké by to bolo mať vedľa seba jeho.  Toho koho tak strašne milujem ale asi nikdi ho nezískam.   -Jullie

Ráno som sa zobudila a hlava ma bolela akoby mi do nej celú noc kopali slony. Šla som do kuchyne ,kde mama čítala časopisy a nadávala na malé písmenká na ktoré poškulovala ,aby ich vôbec prečítala. Ja som nad ňou len pokrútila hlavou a šla som si urobiť raňajky. Zjedla som opečený sendwich a šla som sa obliecť. Mama potrebovala kúpiť olej a ja som bola rada že aspoň na chvílu som vypadla z domu. Kráčala som po farebných listoch šuštiacich pod mojimi nohami a zahľadela som sa na ne. Nevšimla som si že oproti mne beží chalan...no nie obyčajný chalan. Nádherný chalan a ja ako blbá som do ňho narazila. ,,Stalo sa ti niečo? ,prepáč mi to. Som hlúpy''-povedal. To je moja chyba. Zahladela som sa ako obyčajne, prepáč asi sa niekam ponáhľaš nebudem ťa zdržovať. ,,Nie, neponáhľam sa. Len bežím lebo sa mi vtedy svet zdá byť krajší ako naozaj je. Tak dúfam že sa ešte uvidíme'',povedal a odbehol preč. Ja,očarená ním som tam stála ako obarená horúcou vodou. Potom som konečne šla kúpiť ten olej a keď som sa vracala, išla som si sadnúť na  ,,moju''  lavičku. Sadla som si a pozrela som na jesenné oblaky ,ktoré mi lietali nad hlavou. Myslela som na neho. Na toho úžasného krásneho chalana, do ktorého som vrazila. Dúfala som že ho ešte stretnem. Mala som 16. Každá moja kamoška mala krásnych svalnatých chlapcov a chodili s nimi všade a ja, šestnásťročná baba som bola bez chalana. Ale strašne som po ňom túžila. V dialke som niekoho zazrela. Na tom mieste kde je druhá lavička. Sú od seba veľmi ďaleko. Bol to on. Ten do ktorého som narazila. Ten úžasný  chalan. Dobre, mám plán, akože iba idem tadiaľ. Ok. Kráčala som a približovala som sa k tej druhej lavičke kde sedel a pozeral do zeme. Keď som už bola kúsiček od neho zdvihol zrak zo zeme a pozrel na mňa. Ja som povedala len jedno prosté ,,Ahoj" a kráčala som ďalej. Cítila som v sebe ten pocit ,že sa na mňa pozerá. ,,Hej počkaj!''-zakričal. Obrátila som sa. ,,Ako sa voláš?'' Jullie-odpovedala som s neistotou v hlase. On zaďakoval a ja som odišla. Aj ja som sa ho mala spýtať na meno. Som hlupaňa. Keď som došla domov položila som olej v kuchyni na linku a bežala som do izby. Ľahla som si na posteľ a z očí sa mi vyhŕkli slzy. Boli to slzy šťastia, lásky ale i hlúposti. Čo keď aj on teraz nado mnou rozmýšľa ,ale to je iba sen. Zdvihla som sa a išla som na facebook. Nič sa tam nedialo. Nikto mi nepísal. Bola to nuda. Chodím tam hlavne v nádeji že mi vôbec niekto napíše. Kamošiek nemám extra veľa ale aj tie čo mám chodia s chalanmi von a na facebooku sú málokedy. Strašne som ho tam chcela nájsť ale ako keď neviem ani jeho meno. Je to bláznivé. Možno aj on rád sedáva na lavičke ale na tej vzdialenejšej od mojej. Umyla som si tvár, dala som si špirálu a ceruzku a nahodila som sa do niečoho fajného. Prišla som za mamou do kuchyne a hovorím: ,, Mami, idem von okey?? '' ...mama len pokrútila hlavou a to znamenalo že je jej to úprimne jedno. Tak som si zobrala mobil a fľašu z vodou do čiernej tašky cez plece, obula som si čierne číňanky (converse) a išla som. Keď som vyšla z domu hneď som vedela kam idem. Kráčala som smerom ku mojej lavičke a pod nohami mi šuchotali listy. Do očí mi svietilo milé jesenné slniečko tak mi to až tak nevadilo. Ak sa chcem dostať k ,,mojej'' lavičke musím najprv prejsť okolo ,,jeho'' lavičky.  Dve lavičky sú postavené na menšom kopci kde sa cez zimu sánkujú deti. Lavičky sú už ošúchané a staré ,ale vždy keď na tej lavičke sedím ,mám lepšiu náladu a cítim sa v bezpečí. Keď som bola už skoro hore na kopci zbadala som ho. Sedel na lavičke a bol zadívaný do oblohy. Ja som ale nezastavila stále som kráčala až som okolo neho prešla. Zrazu namňa uprel zrak a povedal: ,,Jullie aká?'' Ja som sa pomaly ale veľmi neisto otočila a povedala som. Julie Scottová. Obrátila som sa späť a kráčala som si sadnúť na svoju lavičku. Do čiernej tašky som si zabalila aj skicár a ceruzky. Milujem kresliť to čo cítim alebo čo prežívam, čo sa mi stalo alebo čo chcem aby sa stalo. Keď som si sadla na lavičku. Vitiahla som skicár a ceruzky a začala som kresliť dievča. Dievča na lavičke. Moja myseľ tým asi myslela mňa. Kreslila som ďalej. Potom som zdvihla zrak a uprene som pozrela na neho. Sediaceho opodiaľ. A on sa práve tiež otočil. Chvílu sme sa na seba pozerali a potom som sa znova zadívala na môj obrázok. Za lavičkou na ktorej sedelo dievča bol veľký strom. Na kmeni toho stromu bola vyrezaná polka srdca. A zrazu mi doplo. Moje oči ten strom aj tú polku srdca už videli ale mozog sa nikdi nad tým nejako nezamýšľal. Zrazu som sa otočila a za mnou stál velikánsky stromisko a na jeho kmeni tá polka srdca.... V čiernej taške cez plece mám vždy pripravený vreckový nôž pre každú príležitosť. Vybrala som ho z tašky a dokreslila som ním druhú polku srdca. Vtom mi nejaké ruky zakryli oči. Asi je to on. Ten nádherný chalan do ktorého som narazila. Hhhh..A čo teraz? Nechcem mu dať jeho ruky preč z mojich očí. Jemne ma hladia a cítim sa veľmi fajn.- pomyslela som si. Napokon som svoje ruky priložila na tie jeho, ktoré boli na mojich očiach. Potom dal tie ruky preč a bol to on. Povedal ževraj som nádherná a že tú prvú polku srdca nakreslil on. Cítila som sa že sa nemám čoho báť, že som v bezpečí aj keď som nemohla vedieť či to nieje niaky úchylák. A v tej najlepšej chvíli, keď sme sa navzájom si pozreli do očí, mi zazvonil mobil. Zľakla som sa, rukou som siahla do tašky a vybrala zvoniaci mobil na ktorom bolo napísané: Volá Mama. Tak som zdvihla a ona namňa vychrlila veľa otázok. Kde si? Prečo si preč tak dlho? Vieš si predstaviť ako som sa bála? Ja som jej s kludom povedala. Veď som ti vravela že idem von. Som v poriadku neboj sa. Príď domov a čo najskôr. ozvalo sa v telefóne. Ale mami, prečo už teraz....? nesúhlasila som. Lebo som povedala!-odvetila nervózne a vystrašene. Tak okey, zachvíľu som doma, ahoj. Zložila som. On tam stál a celý telefonát sa na mňa pozeral. Keď som vrátila mobil späť do tašky, zahľadela som sa mu do očí. V tej chvíli začal fúkať príjemný jesenný vetrík a ja som tam stála oproti nádhernému chalanovi. Potom som sa pozrela na zem na listy a povedala som: Už musím, mama sa bude báť a....a vtedy, ani som to nedopovedala, naše pery sa spojili, no náhle sa i rozpojili. Už vážne musím. On tam stál ešte asi 5 minút potom ako som odišla. Ale ten bozk. Bolo to niečo nádherné a ja som vedela už na 100 percent, že ho MILUJEM! Keď som prišla domov, mama na mňa pozrela a hneď sa spýtala či som v poriadku. Jasné že som, čo nevidíš? A prečo sa pýtaš čo sa stalo? - pýtam sa trochu vystrašene. Vieš, no poď si to pozrieť v televízii- povedala mama a nervózne kráčala do obývačky a ja som šla za ňou. V televízii šli televízne noviny a ten moderátor v nich povedal: Oznam pre mladé dievčatá a rodičov- v meste Londýn sa potuľuje starší muž, upozorňujeme hlavne mladé dievčatá aby si dávali pozor a vyhýbali sa mu, neprímali neslušné návrhy a radšej sa od neho držali ďalej. Pred 5 dňami okradol a pohlavne zneužil 16 ročné dievča preto dievčatá, budťe ostražité. ukázali tam aj fotku. Dobre som sa zahľadela na jeho tvár, aby som vedela, že sa mu mám vyhýbať, keby ho stretnem. Pre toto si mala ísť rýchlo domov. Chcem aby si bola ostražitejšia a dávala si na seba pozor. Viem že máš už 16 ale aj tak buď opatrná.- povedala mama. Jasné mami, neboj, dám si pozor a budem mať oči na stopkách.-povedala som pokojne aby som ju upokojila a šla som do svojej izby. Lahla som si na posteľ a stále som si prehrávala pred očami to ako sme sa na seba uprene pozerali a potom ten bozk. A bozk. Bozk. Bozk. Som zaľúbená.

Posadila som sa a šla som k počítaču. Išla som na facebook. Aha, žiadosť o priateľstvo. Julie tam klikla a zbadala meno: Dan McRayen. Klikla na jeho profil. Mal tam úžasnú fotku. Bol to on. Ten ktorého tak miluje. Vyvalila oči a vyšlo z nej len prosté ''Wow'' . Fíha, požiadal ma o priateľstvo. To je super. Hneď mu to prijímem a napíšem mu. Alebo? Nebude to vtieranie? Nechcem aby si to myslel. No čo, keď ma dokázal požiadať o priateľstvo, nechám naňho aj prvé písanie si. Nech mi napíše prvý. Mám tam dobrú profilovku? Čo keď tam vyzerám ako idiot a on sa doma smeje. Nie, musím si veriť. -pomyslela si Julie a odhlásila sa z facebooku. Takže volá sa Dan. Pekné meno. Čo mi už hrabe? Úžastné meno. V hlave mi stále ''vyskakovalo'' meno Dan a jeho dokonalá tvár. Vytiahla som skicár a jemne načrtla akúsi tvár. Kreslila som ďalej a vznikol z toho dokonalý obraz jeho dokonalej tváre. Nalepila som si ho nad posteľ a premýšlala, kedy ho konečne znovu uvidím. Na druhý deň ráno ako v každý iný deň som nudne vstala, nudne sa naraňajkovala a nudne išla kukať TV. Nudne som vypla TV a nudne som sa doteperila do kuchyne kde sedel oco. Ahoj oci, môžem ísť von? Môžeš, len si nezabudni mobil. Pri dverách ma mama ešte zastavila a povedala: ,,Maj oči na stopkách, veď vieš, ten uchylák.'' ...Viem mami viem neboj sa. A tak som išla. Obula som si znova moje obľúbené čierne converse ''číňanky''. Obliekla som si moju novú úžasnú baseballovú bundu a bledé potrhané rifle. Vyzeralo to dobre. Tentokrát som si do tašky dala aj sprej do očí, pre istotu. A vyrazila som. Kráčala som a počúvala som tie ladné melódie vtáčieho spevu. V ušiach som mala len jedno sluchátko, a hudbu som mala potichu, lebo nikdi nevieš kedy ťa niekto napadne. Treba byť vždy pripravený. Blížila som sa k miestu s lavičkami.

Už z diaľky som videla nejakú postavu pri lavičke a srdce mi poskočilo ale nevyzeral ako Dan. Trochu som spomalila a v taške nahmatala sprej to očí, pretože čoraz viac som sa približovala som videla že je to starší muž. Keď som už bola skoro pri lavičke tak sa otočil a chvíľu len na mňa hladel. Ja som si sadla na lavičku a jednu ruku som mala stále ukrytú v taške a držala sprej do očí. ,,Ahoj, ako sa voláš?''-povedal. ,,Nepoviem pretože vás to nemá čo zaujímať.''-odpovedala som vážne a nebojácne. Potom ma znova oslovil: ,,A čože tu ty takto sama?''... ,,Niesom sama,čakám tu spoločnosť!''-povedala som nervózne. Prisadol si. Zrazu položil ruku na moje stehno a išiel nižšie a ja som sa snažila dať mu tú ruku preč ale bol silný, začal ma obchytkávať, a zvalil ma na lavičku. Vytiahla som sprej a začala som mu striekať do očí no on oslepený mi odhodil ten sprej.. Keď bol trocha oslabený kopla som ho do sánky a snažila sa ujsť ale chytil ma a zvalil do lístia a ja som nevedela čo robiť. Zrazu ho niekto zo mňa v poslednej chvíli strhol a začal sa s ním biť. Ja som sa postavila, a dívala som sa na ich bitku. Bol to Dan. Dan ma zachránil. Potom, keď som sa už spamätala a Dan ho zložil na zem som zobrala ten sprej a zbytok nastriekala tomu úchylovi do ksichtu. Potom som vitiahla mobil a zavolala na políciu a oni hneď prišli a odviezli toho úchyla preč. Keď odišli, ostala som tam s Danom sama. Hodila som sa mu do náručia a šepla som mu do ucha: ,,Som strašne rada, že si prišiel a že si ma zachránil.'' ,,To by som urobil vždy, aj keby mám zlomenú ruku by som sa kvôli tebe pobil.''-odvetil mi a tak sme tam stáli vo vzájomnom objatí.

S Danom som šťastná a cítim sa v bezpečí. Po tom ako toho úchyla zavreli sa môžu aj iné dievčatá cítiť v bezpečí a to mojou a Danovou zásluhou. Prešli dva roky a ja si už neviem predstaviť život bez Dana. Proste on patrí ku mne a tak to je a nechcem aby sa to zmenilo. Moje kamošky mi hovoria že nám to spolu sekne a ja sa vždy iba pousmejem ale v skutočnosti mi to nemusia ľudia hovoriť pretože ja som si tým istá. Keďže mám 18, uvažujem že si s Danom kúpime nejaký byt a budeme si šťastne nažívať. Rodičia to dúfam pochopia, veď ktovie, možno oni boli zamlada taký istí.

A tu končí môj príbeh o zaľúbenom spoznaní cez lavičky, a poviem vám, nechcem meniť môj život a som rada že som vždy bola aj budem sama sebou, pretože to je to najväčšie umenie -vedieť byť sám sebou.  Ak nájdete osobu ktorá vás miluje, máte dôkaz  že miluje vás a nie nejaký falošný smiech či falošnú tvár. -Jullie

♥

♥

♥

*Sall*